zprávy z Mongolska

Mongolsko-Džingischánov raj na zemi - DDD od jurty k jurte? Nemožné!

Mongolsko-Džingischánov raj na zemi - DDD od jurty k jurte? Nemožné!  - obrázek

Mongolsko-Džingischánov raj na zemi - DDD od jurty k jurte? Nemožné! - obrázek

      Keď začiatkom septembra tohto roku dosadlo lietadlo na ranvej letiska v hlavnom meste Mongolska, bola som plná očakávania a tiež poriadne unavená, pretože z moskovského Šeremetieva sme odlietali s viac než osem hodinovým meškaním. Ako som neskôr zistila, lietadlá do srdca Ázie mávajú meškanie, pretože keď v Ulanbátare fúka, tak nič nelieta a nič nepristáva. Našťastie, veď išlo o našu bezpečnosť.   Po povinnom pasovom odbavení a skontrolovaní, či náhodou netrpíme na prasaciu chrípku, sme sa vydali do centra diania a napäto sledovali okolie. Chcela som vidieť čo najviac a čo som videla ako prvé? Rozľahlú prašnú krajinu takmer bez stromov, s množstvom podivných domčekov, ktoré neskôr vystriedali typické sivé paneláky. No „nazdar“ vravím si a začínala som byť sklamaná.
Těmito slovy začíná článek Alice Kočišové, docentky ze slovenské košické veterinární univerzity....Čtěte dál...

     Asi by vás milí čitatelia zaujímalo, ako a prečo som sa vybrala do tak vzdialenej krajiny. Všetko to začalo už pred tromi rokmi, keď som dostala ponuku byť členkou medzinárodného projektu so zameraním na zavedenie systému označovania hospodárskych zvierat podľa štandardu Európskej Únie. (www.vetnaadam.org).

   Nezaváhala som, uvedomujúc si, aká je to skvelá príležitosť, pre mňa, veterinárku, veď Mongolsko to je rozprávková  krajina o akej snívajú všetci milovníci prírody a veterinári zvlášť. Chová sa tam totiž viac než 42 miliónov kusov dobytka (t.j. hovädzí dobytok, kone, ovce, kozy a ťavy), ktorý tvorí základ národného hospodárstva krajiny. Z takéhoto počtu zvierat sa musí veterinár len a len tešiť. 

    Úlohou nášho projektu, ktorého vedúcou je doc. MVDr. Daniela Lukešová, CSc., z Českej zemědělskej univerzity v Prahe, je vyškoliť chovateľov pre oblasť označovania zvierat ušnými známkami a pomôcť vytvoriť register zvierat na základe zavedenia a vyplňovania evidenčných chovateľských kariet, a tak skvalitniť chovateľskú prácu a živočíšnu produkciu v centrálnom regióne Mongolska. Ide predovšetkým o zlepšenie evidencie, kontroly pôvodu, pohybu a zdravotného stavu dobytka (infekčné a parazitárne choroby) a tiež možnosť sledovania zdrojov nákaz hospodárskych zvierat.

V súčasnosti sú v Mongolsku totiž stále aktuálne nákazy ako slintačka a krívačka, besnota, chrípka koní, infekčná anémia koní, trypanozomóza, maleus, kontagiózna pustulárna dermatitída, brucelóza, antrax, salmonelóza, leptospiróza, tuberkulóza, enterotoxémia, pasteurelóza, listerióza a ďalšie, z parazitárnych zoonóz je problémom predovšetkým echinokokóza. Práve pastevný, kočovný spôsob chovu umožňuje kontakt domácich a divo žijúcich zvierat a uľahčuje prenos chorôb. V Mongolsku je totiž niekedy ťažké rozlíšiť domáce a voľne žijúce zvieratá. Divoké aj domestikované kone a ťavy sa pasú spoločne s divokými oslami a stádami gaziel. Domestikované jaky sa pasú s divokými losmi, jeleňmi a srncami.

Okrem toho, bola som presvedčená, že sa dostanem aj k problematike DDD a budem môcť svoje poznatky nejako zužitkovať v Európe, nuž ako sa dozviete, nebolo to celkom tak. Chcela by som však vám, čitateľom trochu priblížiť túto krajinu, tak ako som ju mala možnosť poznať, ako som si ju zapamätala a ako som si ju napokon veľmi zamilovala..

Mongolsko, to sú divoké kone, kočovní pastieri dobytka, nekonečné vlniace sa stepi občas popretkávané ojedinelými jurtami, ale aj vrcholky hôr, horúci piesok púšte, nádherné budhistické kláštory a chrámy, prastaré tradície uctievajúce najväčšieho z Mongolov Džingischána a tiež šamanské svätyne, kde sa často odohrávajú magické rituály. Mongolsko, to je neuveriteľne rozmanitá a ešte stále neporušená, nádherná a čistá príroda, ktorú tvoria prevažne trávnaté stepi, ale sever a západ krajiny je hornatý, tvorený Mongolským Altajom (s najvyššou horou krajiny Chüjtun s 4374 m n.m.), Changajom a východným Sajanom s prekrásnymi ľudoprázdnymi údoliami a najmodrejšími jazerami aké si len dokážete predstaviť. Najčistejšie jazero sveta – Chövsgöl, ktoré domáci nazývajú „tmavomodrá perla“ sa nachádza práve v severozápadnej časti Mongolska a je 136 km dlhé, 36 km široké a 262 m hlboké. Na juhu a juhovýchode sa rozprestiera najsuchšie a najnehostinnejšie územie – púšť Gobi. V tejto druhej najväčšej púšti planéty sa nachádzajú vzácne náleziská, je známe, že najvýznamnejšie kostry dinosaurov a iných prehistorických zvierat boli objavené práve tam. 

Dnešné Mongolsko je krajinou s najmenšou hustotou obyvateľstva na svete (asi 1 človek na kilometer štvorcový), územie obýva podľa posledného sčítania 2,6 milióna ľudí. Pokiaľ nežijú v mestách či dedinkách, sú obyvatelia roztrúsení po stepi, kde trvá často niekoľko hodín, kým sa dostanete k najbližšiemu susedovi, samozrejme na koni.

Hlavné mesto Ulanbátar je poznačené bývalým systémom budovania socializmu a ruskej pomoci. Je rozporuplnou zmesou sivých panelákov z éry socializmu, budhistických chrámov a kláštorov, supermoderných bankových domov zo skla a ocele a rozľahlých jurtovísk. Po prevrate v roku 1990 sa začala výstavba moderných budov, čo ostro kontrastuje s výstavbou minulého režimu a ešte viac s jurtami, ktoré mesto obklopujú. A už vôbec sem nezapadajú budhistické kláštory. Úrad hlavného architekta zjavne v tomto meste chýba (alebo si neplní svoju funkciu), inak by ste nemohli nájsť hneď vedľa najposvätnejšieho kláštora Gandan (v ktorého útrobách sa nachádza vzácna, viac než 26 m vysoká zlatá socha Budhu) moderný hotel, banku, či obchodný dom. Ulanbátar, to je aj rieka Tuul, aj areál Zimného paláca a kláštora Bogdchán nad ktorým sa dvíha posvätná hora Zajsan.

Skutočný Džingischánov raj však začína až za Ulanbátarom. Džingischán, toto meno je v Mongolsku pojem, všetko a všetci sú sním spojení. Sú po ňom pomenované nie len ulice, banky, domy ale aj deti, jeho obrazy sú vo všetkých pracovniach a na úradoch, díva sa na vás z bankoviek, dokonca je po ňom pomenované aj pivo (a musím priznať veľmi, veľmi chutné). Pred viac než osemsto rokmi sa Džingischánovi (dovtedy sa volal Temüdžin, čo znamenalo „ostrá oceľ“) podarilo zjednotiť miestne kmene „strieborných ľudí“, ktorí ho v roku 1206 zvolili za chána všetkých Mongolov. Pri nohách mu doslova ležal celý svet. Postupne ovládol severnú Čínu, strednú Áziu, časť Ruska, územie dnešného Afganistanu, Iraku, Iránu a Tibetu. Jeho impérium v 13. storočí  siahalo až na územie Slovenska, dokonca sa udáva, že až po český Olomouc. Dodnes sa nevedia historici dohodnúť, odkiaľ sa vzal názov tohto mesta.  Pravdepodobne vznikol odvodením od mongolského „olom“, čo sa môže voľne preložiť „po brucho koňa“, čo znamenalo v tých časoch brod. Teda až do srdca Európy sa dostali Mongoli.

Ako som už spomenula skutočné, pravé, poctivé Mongolsko a jeho obyvateľov najlepšie spoznáte mimo miest, v otvorenej stepi, tajge, či na západe v horách alebo u nomádov v púšti. V otvorenej stepi sa ľahko, preľahko stratíte, pokiaľ vás nesprevádza skúsený Mongol, s kompasom v hlave. Vzduch je tu čistejší ako najžiarivejší diamant, s jemnou prímesou vône plesnivca, vlčích makov (ktoré tu kvitnú na žlto), šalvie a ďalších voňavých bylín. Neoddeliteľnou súčasťou je sladkastý pach trusu koní, oviec, kôz či jakov a kráv. Kto sa raz nadýcha tejto vône nedokáže na ňu zabudnúť. V noci sa ľahko zaspáva, keď vám do uší spieva nočný hmyz a dívate sa na nebo s miliónmi hviezd, ktoré sa vďaka tomu, že Mongolsko patrí ku krajinám, ktoré ležia vo vysokej nadmorskej výške, zdajú na dosah, len sa natiahnuť a vziať si tú najjagavejšiu.

Ale nie všetko je romantika. Práve naopak. Kočovný život, chov dobytka a práca okolo neho, to je neuveriteľná drina. Mongoli si svoje zvieratá veľmi cenia. Tavan chošú mal znamená v mongoštine „päť druhov zvierat“. Slovo chošú sa dá preložiť ako mulec a je zaujímavé, že domorodí pastieri stále rozdeľujú svoje domáce zvieratá podľa teploty nosa. Kone a ovce patria k tým, ktoré majú teplý pysk, zatiaľ čo hovädzí dobytok, ťavy a kozy  sú zvieratá so studeným nosom.

Pýchou Mongolska bol a stále je kôň (mor´), ktorý poskytuje perfektnú dopravu a dokáže prečkať krutú zimu, a čo je dôležité, dáva Mongolom ich milovaný nápoj – skvasené kobylie mlieko alebo ajrak (kumys). Hovorí sa, že najlepší a najkvalitnejší ajrak je z mlieka bielych kobýl. Hospodár, ktorý víta hosťa, si ho vždy uctí tým, že mu podá misku ajraku. Pre cudzinca, ktorý ho nikdy neochutnal je to „skutočný“ zážitok. Keďže sa nepatrí odmietnuť, slušnosť káže tekutinu z misky vypiť. V tom momente ako to urobíte, sa hospodár usmeje a misku vám znova naplní, tešiac sa, že vám chutí. Nuž, neprispôsobená črevná flóra Európana sa musí z tela uvoľniť a urobiť miesto pre mikroflóru novú. Bohužiaľ, táto „výmena“ môže trvať aj celú noc a nasledujúci deň. Preto neodporúčam piť ajrak prvýkrát pred nejakou cestou, napr. autobusom. Inak sú mongolské kone nízke, ale húževnaté, vytrvalé a odolné. Spôsob jazdy na nich je však iný, ako na anglických a arabských plnokrvníkoch, či polokrvníkoch. Avšak mongolskí pastieri a kone tvorili po stáročia nerozlučnú dvojicu a inak to nie je ani dnes.

Divoký mongolský kôň (tachi) Převalského v 60-tych rokoch minulého storočia vyhynul. Pozitívnym momentom je jeho záchrana a opätovné vrátenie do mongolskej prírody vďaka špeciálnym chovateľským programom. Dnes žijú tieto kone v troch chránených rezerváciách v počte asi 1500 kusov. A je potešiteľné, že na záchrane týchto koní sa výraznou mierou podieľali aj zoologické záhrady v Prahe a Bratislave (pozn. další odkazy hledejte v UBdnes "Živá příroda").

Kravy a jaky, sa chovajú na mlieko a mäso. Pričom chov je sústredený v centrálnej a severnej časti krajiny. Hrubo chvosté ovce sú hlavne zdrojom mäsa a vlny. Baranina je pre domácich základnou potravinou.  Z ovčieho mlieka sa vyrábajú syry a tvaroh, ktoré sa nechávajú voľne sušiť na slnku (často obsypané celými rojmi múch) a predstavujú dôležitú časť potravy v zime. Nuž, naši hygienici by proti takejto výrobe ostro protestovali. Kozy sa chovajú hlavne kvôli kašmírovej vlne, ktorá sa na jar vyčesáva (nestrihá sa) zo spodnej strany brucha a chrbta. Vlákna mongolského kašmíru patria k najkvalitnejším na svete, nakoľko sú dlhé a veľmi jemné a tvoria až 30 % celkovej svetovej produkcie. Ťavy sa využívajú v doprave na dlhšie vzdialenosti, a dnes sa chovajú aj pre vlnu. Ťavie mäso sa veľmi nekonzumuje, ale z mlieka sa vyrába syr a tvaroh. Ťavie mlieko má štipľavú chuť a je pomerne slané. Srsť tiav sa strihá alebo vyčesáva zvyčajne v júni a používa sa na výrobu prikrývok a odevov. Aby sa mongolská rodina uživila, musí hospodáriť minimálne s 250-300 kusmi zvierat. Mongoli sú veľmi milí, srdeční a pohostinní, s hosťom sa rozdelia aj s tým málom čo majú. Celý ich majetok zväčša predstavujú zvieratá a to, čo majú v jurte, tradičnom príbytku.

Jurta – je tvorená okrúhlou drevenou konštrukciou, ktorej strechu pokrýva celtovina a v zime je izolovaná prikrývkami z ťavej srsti. Vo vnútri toho veľa nenájdete, ale je tu všetko potrebné pre prežitie, teda postele, niečo ako stôl s najvzácnejšími pokladmi domácich, ako sú fotografie, darčeky od hostí, môžete tam nájsť sošku Lenina a hneď vedľa sošky Budhu a iné drobnôstky. Pozor na stredové stĺpy, prah a rámy dverí, ktoré vždy smerujú na juh. O stĺpy sa nesmiete opierať, symbolizujú muža a ženu, ako podopierajú rodinu (horný kruh). Na prah sa nesmie stúpiť, prináša to nešťastie. Uprostred jurty je piecka a vedľa nej zvyčajne vrece so sušeným dobytčím trusom. Drevo je veľmi vzácne a majú ho len na severe krajiny, kde sú lesostepi a lesy. Pri vchode do jurty v ľavo sa nachádza ešte nádoba na výrobu kumysu, na pravo zase náradie hospodára (v minulosti aj zbrane). To, že sme v 21. storočí zistíme v stepi asi len podľa toho, že vedľa jurty vidíme často satelit. Mongoli celý deň „nabíjajú“ slnečné kolektory (veď je tu viac než 260 slnečných dní v roku), aby si večer mohli pozrieť televízor alebo zapnúť počítač. Až tu si človek uvedomí, ako sa dá prežiť aj s málom, ako sa my „civilizovaní“ ľudia stále za niečím naháňame, stále niečo potrebujeme, stále chceme viac a viac, či už viac peňazí, lepší byt, dom, auto... a náš život neustále ničí naša vlastná chamtivosť. Prestali sme byť empatickí a ľudskí. Keby sme museli žiť v jurte niekoľko mesiacov, či aspoň rok, zistil by každý z nás, čo k životu skutočne potrebuje, čo je  dôležité a nevyhnutné.

Mongoli sú veľmi pracovití, ale sú dni, keď si doprajú oddych, zvyčajne počas leta, kedy v júli sú miestne slávnostné dni, tzv. Naadam – tradičná mongolská dedinská olympiáda. Oslava sily a zručnosti, ktorú zaviedol už Džingischán, pre zábavu svojich vojakov po vyhratom boji. Súťaží sa v troch základných a národných disciplínach, a to v lukostreľbe, zápasení a jazde na koni. V týchto troch športových odvetviach sa trénujú deti už od malička a sú aj veľmi súťaživé. Každý chce vyhrať a stať sa hrdinom slávnosti a získať nejakú tu odmenu.

Pri potulkách prírodou môžete vidieť  a obdivovať divé ťavy (chavtgaj), divé osly (chulan), gobijskú ovcu argali (argal), gobijského medveďa (madzálaj), kozorožce (jangir) čierno chvosté gazely džejran (charsúlt dzér) to sú len niektoré druhy žijúce v púšti Gobi. V stepi žije vzácna antilopa sajga (böchön), mongolskú gazelu dzeren (dzér) a svište (tarvagan), ktoré mimochodom patria aj k obľúbeným pochúťkam, zvlášť keď sa pripravujú pečené na horúcich kameňoch. Ale pozor, najmä počas leta sa neodporúča približovať sa k svišťom, pretože blchy, ktoré na nich parazitujú prenášajú pôvodcu dymejového moru. Každoročne sa ním nakazí viac než 90 ľudí. V lesoch severného Mongolska ľahko stretnete diviaky, medveďa hnedého (chüren bávgaj), srnca (bor görős), vlka (čono), soba (cá buga), jeleňa (chaliun buga), kabara pižmového (chüder) a losa (chandgaj) a tiež soboľov (bulga) a rysov (šilűs). V odľahlých ľudoprázdnych oblastiach sa ukrývajú divoké ovce argali (cenná poľovnícka trofej), kozorožce a veľmi vzácne, zákonom chránené snežné leopardy (irves), ako aj líšky (üneg), hranostaje (üjen) a zajace (túlaj). Z vtákov žije v Mongolsku 449 druhov, pričom najcharizmatickejšieho zo všetkých vtákov môžete stretnúť v stepi – žeriava panenského (övögt togorú). Bežne vám nad hlavami bude krúžiť sokol (šonchor), orlosup bradtý (jol), orol (bürged) skalný či stepný. V riekach a jazerách žije 76 druhov rýb, hlavne pstruhy, lipne, belice, sibírske jesetery, šťuky, okúne, osman altajský a tajmen – sibírsky druh hlavátky, ktorý dorastá až do dĺžky 1,5 m a hmotnosti 50 kg. Mongoli ryby veľmi nelovia a už vôbec ich nekonzumujú. Veria totiž, že sa v nich ukrývajú duše ich zosnulých predkov.

V stepi, lesostepi, tajge aj na púšti žije viac než 15000 druhov hmyzu, mnoho ešte nie je zatriedených, teda hotový raj pre prírodovedcov a parazitológov. Zvlášť na jar a v lete lietajú v niektorých oblastiach desaťtisíce komárov, pakomárikov a bodavých mušiek. Ale o nejakej ochrane či používaní insekticídov nemožno ani len uvažovať. Ostatne, viete si to predstaviť? Pri výskume hmyzu mongolskí vedci intenzívne spolupracujú s vedcami z Ruska, Číny, Kórei a tiež Poľska. Avšak dosiaľ najrozsiahlejší výskum napríklad komárov  bol robený v sedemdesiatych rokoch minulého storočia pracovníkmi československej akadémie vied pod vedením doc. Dr. Jana Minářa, CSc.  Dosiaľ bolo diagnostikovaných 11 druhov patriacich k 4 rodom. Počas nášho pobytu sme ešte v stepi videli množstvo múch z rodov Musca, Lucilia a Sarcophaga, pakomáriky a mušky, na ovciach sa bežne vyskytovali kuklorodky.

V mestách je situácia predsa len iná. Čo sa týka hmyzu, najčastejším problémom sú muchy, šváby a ploštice. Podľa toho, čo som mala možnosť počas môjho krátkeho pobytu zistiť, na miestnych webových stránkach nájdete dostatok firiem ponúkajúcich svoje služby v oblasti DDD a v obchodoch množstvo tovaru na ochranu pred hmyzom, od telových repelentov, cez posteľné siete - „moskitiéry“, elektrické odpudzovače, spreje, nástrahy a pod. A v reštauráciách vyššej cenovej skupiny som zaregistrovala aj moderné elektrické lapače múch. Bohužiaľ, viac som toho nestihla a z našej výpravy som bola asi jediná, ktorá ľutovala, že v septembri už bolo komárov a aj ostatného hmyzu málo (predsa len, cez deň vystúpili teploty až k tridsiatim stupňom, ale do rána bolo aj mínus 5 ºC). Vlastne, predsa len sa mi s pomocou Honzu Minářa podarilo chytiť jednu Culisetu. Nevadí, keďže som rituálne zabúchala na zlatý zvon pred 26 m sochou Budhu, verím, že sa do tohto posledného divokého raja v Ázii o pár týždňov vrátim,  doplním si zbierku aj informácie z oblasti DDD. A potom vám porozprávam iný príbeh.

Na záver ešte jedno veľké ĎAKUJEM patrí priateľom Daniele a Janovi, krajanom Lubošovi, Karlovi a Pepovi, a dobrým ľuďom Liborovi, Bertovi, Jitke, Tomášovi a Honzovi, od ktorých som sa mohla o Mongolsku dozvedieť viac, než len to, čo sa píše v sprievodcoch, a ktorí mi môj pobyt spríjemnili. Úprimné ďakujem tiež patrí všade prítomnému charizmatickému Agimu.

Napsala: doc. MVDr. Alica Kočišová, Ph.D. www.uvm.sk

Zdroj: časopis DDD servis (dezinfekce, desinsekce a deratizace) v ČR

DL 



08.12.2009 23:04:54
ubdnes
Bohemia UB: česká základna v Mongolsku www.bohemia-UB.com
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one